Ako „zhodiť“ jedného človeka??? Nikdy som nepatrila medzi chudé, resp. štíhle ženy. Mala som nadváhu od svojho detstva a absolvovala som všetko od redukčného pobytu - ako dieťa - až po najvšakovakejšie diéty sľubujúce zázraky na počkanie. Nemusím samozrejme hovoriť, že nič nezabralo. A ak, tak len na veľmi krátku dobu.
 Môj vzťah k pohybu a športu bol viac ako mizivý. Telocvik som na základnej škole odtrpela a známka „dobrý“ na vysvedčení bola pre mňa osobne veľkým úspechom.
Dlhé roky som kilečká naberala - alebo oni obaľovali mňa? Až som si nechala od svojej rodiny poradiť, aby som sa informovala o operatívnom zákroku na zmenšenie žalúdka – tzv. bandáži. Nič som si od toho nesľubovala a už vôbec som sa na to nechcela dať. Ale keď už som urobila prvý krok, ten druhý bol takmer nevyhnutný. Po absolvovaní všetkých vyšetrení (vrátane psychiatrického) som 24.01. 2006 uľahla na operačný stôl v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici a MUDr. Marko mi pri 3 a ? hodinovej operácii voperoval band. Nebudem rozpisovať počiatočné stavy, začiatky ani chyby.. nato nie je čas ani priestor.. Dôležité je, že s pomocou bandu sa mi v priebehu roka (do decembra 2006) podarilo schudnúť na 100 kg.
„Ešte stále veľa!“, poviete si. A máte pravdu. Nakoľko sa moje „svojvoľné“ chudnutie zastavilo, resp. už nebolo také rýchle ako som si predstavovala, rozmýšľala som ako by som postupovala ďalej.
V tom čase FITNESS A CLUB - blízko môjho bydliska - vypísal „Redukčné kurzy“. Najprv som sa len zo zvedavosti informovala, ale cena ma odradila. Aspoň som sa do fitka vybrala, aby som si to tam obzrela. Bola to veľmi zvláštna situácia. Na jednej strane som už mala dole cca 42 kg a na druhej strane som ešte stále bola „sloníča“. Prvú VIP návštevu som absolvovala cca 03.01. 2007 a veľmi mi to pomohlo. Sľúbila som si, že budem chodiť častejšie. Ale prišla som až po 2 týždňoch. Keď som sa nad tým zamyslela, povedala som si, že keď som už investovala 66.000,- Sk do operácie, prečo by som nemohla obetovať 3.600,- Sk na redukčný kurz? Tak som sa nakoniec rozhodla a prihlásila som sa...
Zahájanie kurzu bolo 21.01. 2007 (sobota). Prišlo nás 8 žien (prečo chlapi takéto akcie nevyužívaju?) a hneď od ďalšieho pondelka sme mali nabehnúť na program. Predtým ale bolo váženie, meranie, pohovor a predstava „fitness centra“. Na pohovore si nás aj odfotili, aby sme mali možnosť porovnať sa ako sme vyzerali pred a potom. Každej z nás sa pýtali, aký cieľ by sme chceli dosiahnúť. Moja vysnívaná méta bola – ešte z roku 2005 po OP – 70 kg a tie som veľmi chcela mať!
Pri fotení sme sa uškŕňali, lebo sme neočakávali žiadne zázraky. A to bolo asi dobre. V nedeľu som si bola pre tréningový plán a ten bol teda veľmi bohatý: - Utorok – tréning s osobným trénerom
- Štvrtok – voľno alebo Cardio
- Piatok – tréning s osobným trénerom
- Sobota a Nedeľa – voľno alebo Cardio
Okrem tréningového plánu sme dostali aj vzorový jedálny lístok, predpis zdravých potravín podľa krvnej skupiny a dobré rady ako Bonus. Nás 8 rozdelili do skupiniek po 2, aby sa nám na osobných tréningoch lepšie „ťahalo“. Ja som sa dostala do skupiny s Táničkou. Sadli sme si hneď do rany. Vekovo aj názorovo. Začiatky sú ťažké, hovorí sa.. a v tomto prípade aj veľmi výstižné.
Ako prvý sme mali aerobick. Priznám sa, že nie som ten „hopsavý typ“ a že rytmus je môj veľký nepriateľ, ale i napriek tomu som sa odhodlala ísť. Po prvej hodine som bola zničená ako pes. Veď skoro celý svoj život som sa nehýbala – a odrazu som 60 minút – neprestajne – hopsala, skákala, stepovala a neviem čo ešte. Doma som ešte bola za hrdinku a smiala som sa, že keby náhodou zacítili na Tulskej slabé záchvevy zeme, nech sa neznepokojujú kvôli zemetraseniu, že to cvičíme len aerobick, ale po tej prvej hodine mi začalo dochádzať, že to nebude len prechádzka ružovou záhradou, ale aj riadna makačka.
Utorok – prvý tréning s osobným trénerom – Peťom. Mám pocit, že bol rovnako nervózny ako my. Ale zamaskoval to dobre. Veľmi dobre a citlivo nám vysvetľoval čo a ako máme cvičiť. I s jeho pomocou, som prvú hodinu – prežila.
Streda – PILATES. Veľmi som sa na túto hodinu tešila, nakoľko som Pilates chcela už dávnejšie odskúšať. No bola som prekvapená. A príjemne. Síce som bola dolámaná a zničená, ale cvičila som ako som najlepšie vedela.
Vo voľných dňoch som sa rozhodla chodiť na to „Cardio“. Moc sa mi nechcelo, lebo zo strojov, kt. sa vo fitku nachádzali, ani jeden vo mne nevyvolával sympatický pocit. Nakoniec som začala tým, čo som ako - tak ovládala. Orbitrek..10 minút a koniec. Vyliezla som ešte na stepper, ale viac ako 4 minúty som nedala (a to som bola na záťaži 2, čo je malina). Bicykel – maximálne 5 minút. Bežecký pás – zabudnite – tomu som sa vyhýbala ako čert krížu..
Pre mňa bol problematický prvý týždeň nielen nábehom na určitý režim v cvičení, ale aj prechodom na pre mňa nezvyklú stravu. Odrazu som nemohla jesť potraviny, jedlá, ktoré som konzumovala od detstva a na ktoré som bola zvyknutá. Síce som si hovorila, že je to len na 5 týždňov, ale i tak. Vzdať sa banánov, kyslej kapusty, smotanových jedál – no hrôza.
Pomaly som sa zabiehala do „nových koľají“ a už som ani tak moc  nefučala pri cvičení ako na začiatku. I strava sa mi nezdala byť taká obmedzujúca a zisťovala som, že cestoviny sa dajú jesť aj celozrnné, že šalát nemusí byť pokropený množstvom dressingu, a že aj obyčajné müsli tyčinky sa dajú jesť bez čokoládovej polevy. Veľkým Bonusom boli „nové tváre“ a pomaly sa rodiace priateľstvá. To bol pre mňa balzám, nakoľko po 6-tich rokoch mimo ZA som tu mala žalostne málo známych. Odrazu som ich mala plno a to ma tešilo a stále teší!
Po troch týždňoch sme mali kontrolné „priebežné“ meranie. Zišli sme sa pekne krásne všetci vo fitku a urobili nám merania. Bola som prekvapená – i keď nie až tak veľmi, veď oblečenie už kde-čo naznačilo – dala som dole 5 kg!!! Úžasné a skvelé. Ešte viac som sa nabudila a cvičila, makala s ešte väčšou vervou.
Cardio som robila nielen po každej hodine cvičenia, ale aj pred a to minimálne ? hodinu. Vo voľných dňoch som bola vo fitku varená-pečená a pomaly som aj stepper a orbitrek častejšie „poctila“ svojou návštevou. Bežecký pás som zaradila až ku koncu, ale vydržala som na prvý raz 10 minút pri rýchlosti 5,5 a pri sklone 12. Celkom slušný začiatok, nie?
V sobotu 25.02. 2007 náš redukčný kurz skončil. Po 5-tich týždňoch sme sa opäť všetci zišli, tam kde sme začali a prišlo na lámanie chleba. Každá sme mali za sebou úmorné hodiny cvičenia, vypotené hektolitre potu, ale aj skvelé zážitky z nových vecí. Vážilo sa, meralo sa a nakoniec prišli výsledky. Nechcem sa chváliť, ale podarilo sa mi schudnúť z nás ôsmich najviac – 8,3 kg. Ale to nie je žiaden zázrak. Z tých kíl, čo som mala to predsa muselo ísť aj najrýchlejšie.. Ale potešilo ma to – a ako!
Hneď sme sa informovali o možnostiach pokračovať ďalej. Vďaka Bohu to bolo možné, a tak sme od ďalšieho týždňa nabehli na ďalších 5 týždňov „chudnutia“. Veď pri pomyslení, že odrazu mám cvičiť sama a bez trénera som sa cítila ako ryba na suchu. Teraz sme mali každá tréning osve a taktiež sme dostali nové jedálne lístky. Delená strava. No nadšená som nebola. Nie som ten typ, ktorý si necháva predpisovať čo a kedy má jesť, ale dala som sa na boj, tak som zaťala zuby a išla som. Najhorší bol prvý týždeň, kým som sa na tú „delenicu“ preorientovala. Cvičenie bolo fajn, tréningový plán bol obohatený o „supersérie“ (ó, ako som ich nenávidela) a aj o riadnu svalovicu.
Na konci 2. redukčného kurzu mi váha ukazovala - 7,5 kg. Čiže za celých 10 týždňov som dala dole takmer 16 kg. Bol a je to úžasný pocit. Jediná nevýhoda celej tejto akcie bola, že som musela komplet vymeniť šatník.  A s tým som teda na začiatku nerátala. Teda rátala, ale nie až tak. Ale nesťažujem sa. Teda sťažujem. Už nemám problém. Prídem do obchodu a všetko, čo zoberiem do kabínky mi sadne. Ako si mám potom vybrať? Predtým som zobrala len to, do čoho som sa „vpratala“.
Dnes môžem povedať, že som svoju métu – vytúžených 70 kg – nielen dosiahla, ale momentálne sa nachádzam aj 3 kg pod jej hranicou. A pokračujem ďalej. Váha – číslo – už nie je také dôležité, ako môj vlastný dobrý pocit, že pre seba niečo robím a zároveň „pilujem“ postavu. Zistila som totiž, že i keď mám tu svoju „sedemdesiatku“, ešte nevyzerám tak, ako by som chcela. A tak na sebe pracujem ďalej. Vo fitku sa mi smejú, že si môžem dať ich adresu ako prechodnú, tak často tam chodím.
Aby som sa v tomto článku dostala k šťastnému koncu, chcela by som na záver poďakovať osobám, ktoré boli počas mojej „doterajšej“ chudnúcej fázy pre mňa veľkou oporou a motiváciou, a to menovite: - Andrejovi Mozolánimu a Ľubovi Žitníkovi – tvorcom „Redukčných kurzov“
- Petrovi Bohdalovi – osobnému trénerovi
- Janke Hýravej – cvičiteľke Pilates-u
- Táničke Adamcovej – mojej sparingpartnerke, ktorá ma vždy ťahala a ťahá dopredu
- novým priateľom a známym z fitka
- ako aj celému kolektívu vo fitness klube
Aj vďaka tímto ľudom som zistila, že pohyb nie je len „nežiadúce slovo v mojom slovníku“ a synonymum pre „trápenie sa“, ale aj príjemný spôsob, ako sa zbaviť nežiadúcich kilogramov, ako aj možnosť načerpania novej energie a aktívneho odreagovania sa.
Odporúčam každej/každému, kto sa ešte na 100% nerozhodol, akým spôsobom sa zbaviť svojej „slaninky“, dať aspoň malú šancičku zdravej strave a pohybu – trebárs aj v podobe veľkej chudnúcej akcie DO FORMY, ktorú organizuje MOZOLANI TRAININGS.
|
